přestaňte nás urážet - dopis bývalého slovenského vojáka

2 replies [Poslední]
slovenskyvojak
Offline
Členem od: 25.06.2010

 
Čo som komu urobil ??
Alebo dajte ľuďom nepriateľa a nebudú sa pýtať čo robíte Vy
 
            Som vinný. Som profesionálny vojak na dôchodku a som zo všetkými vojenskými a policajnými dôchodcami (terajšími aj tými, čo sa nimi stanú v budúcnosti) pravdepodobne zodpovedný za svetovú finančnú krízu.
V 14 rokoch  som  sa vydal na kariéru profesionálneho vojaka. Automaticky som sa stal gumákom, vygumovaným mozgom a ako každý lampasák alkoholikom. Študoval som školu, ktorú by vraj vyštudoval každý a podobne. „Prekusol“ som to a vydržal, veď v škole mi vraveli, že toto povolanie je najčestnejším. (Zabudol som poznamenať, že moja výchova sa niesla v duchu česť a poctivá práca je tá správna cesta. Skrátka rodičia boli trošku krátkozrakí a nepripravili ma na život najlepšie).
Skončil som školu a napodiv pedagógovia civilní aj vojenskí napriek tomu že podľa všeobecnej mienky to boli hlupáci, ma učili tak, že tomu, čo som vyštudoval, som aj rozumel. A keďže ma to aj bavilo rozhodol som sa v štúdiu pokračovať na vysokej škole.
Moja mama sa ma v prítomnosti jednej známej opýtala, čo teda budem, keď doštudujem. Než som stihol odpovedať, známa zahlásila: „No čo by z neho bolo -  lampasák, bude za kopu peňazí buzerovať vojačikov“. Skrátka – „vyznala sa“. Vysoká škola to bolo to isté, čo stredná. Bol som gumou a mnohí známi mi radili odíď, nerob zo seba debila. Ja som vytrval. Vyštudoval som ľahkú školu, zadarmo dostal titul, ale akýmsi nedopatrením som vedel všetko, čo má vojak vedieť. Dokonca som rozumel aj odborným veciam. Neviem, kde sa to vo mne vzalo, veď do tej našej školy sa predsa len chodilo!
            Tešil som sa, že ako poručík inžinier konečne dostanem tú obrovskú výplatu a bude sa z čoho ožierať, keď sa na útvare budem kopať od nudy do zadku a buzerovať vojačikov. S týmto pocitom som nastúpil na útvar. (aspoň teda podľa mnohých civilov). Od prvého dňa som drel. Musel som zvládnuť odbornú prácu, vojenskú v rôznych službách a nikto sa nepýtal, či som inžinier poručík, alebo čo. Vydal sa rozkaz a čakalo sa splnenie.
Bol som však dobre pripravený a napriek odbornému popisu našej profesie   v Čiernych barónoch, Tankovom prápore a inde vyznal som sa v svojej práci a moji kolegovia tiež.  
Prvá „obrovská“ výplata mi pripomenula, že ako mladoženáč  s nezamestnanou manželkou (dala výpoveď v práci, aby išla so mnou na druhý koniec republiky do posádky, kde líšky dávali dobrú noc, ale o prácu nezavadíš) vyskakovať nebudem. Bol som však profesionál a snažil som svoju prácu zvládnuť čo najlepšie a k spokojnosti zamestnávateľa, štátu - vlasti.    
Tento literárny úvod som napísal len preto, aby som zdôraznil, že napriek „odborným“ názorom sme ako profesionálni vojaci mali kvalitné vzdelanie a náročnú prácu. Ja osobne som bol a myslím si, že dodnes som schopný zvládnuť všetko, čo tento štát od profesionálneho vojaka odborníka potreboval a potrebuje.
            Prišli doby reforiem a zo všetkých strán sa ozývalo zrušiť, vyhodiť, prepustiť.   Moju odbornú prácu, ktorú som s kolegami robil za bežný plat, začali robiť firmy dodávateľským spôsobom a som rád, že neviem za aké peniaze. Mali sme obmedzené ústavné práva, nesmeli sme podnikať, zasadať v správnych radách (museli sme to podpisovať, ako keby nám to niekto núkal) a keď bolo nutné šetriť, tak sa  peniaze vzali armáde, ale úlohy a zodpovednosť zostali. Robili sme čo sa dalo a armáda sa stále držala.
Ale nakoniec to prišlo a stal som sa zbytočným. Bol som prepustený. Nesťažoval som sa, ale mrzelo to. Dostal som výsluhový dôchodok a vďaka nemu som sa dostal na samé dno spoločnosti. Ja a môj dôchodok - to je problém, ktorý musí byť vyriešený. Tentoraz s tým vypochodovala pani Radičová. Ešte nie je vo funkcii, ale už to uvádza ako najdôležitejší problém, ktorý musí vyriešiť. To už ma fakt naštvalo a donútilo napísať toto zamyslenie. Možno je hlúpe, možno sa stratí  a možno zopár vojakov a policajtov si ho prečíta a niekto z nich bude tak vysoko postavený, aby mohol povedať aj mimo internet.
 
PRESTAŇTE NÁS URÁŽAŤ !
 
Každý líder politickej strany nezabudne vykrikovať pred voľbami a aj po voľbách, ako siahne na sociálne zabezpečenie vojakov a policajtov. My jediní sme v tomto štáte darmožráčmi. Odmena za celoživotnú prácu pre štát je pohŕdanie našimi profesiami a nami ako ľuďmi. Tieto naoko nevinné rečičky v skutočnosti vyvolávajú nenávisť voči vojakom a policajtom „lebo sa majú jak prasatá v žite“ keď všetci majú starosti. Vidím to vo svojom okolí. Pre ľudí, ktorí mi v minulosti stále zdôrazňovali, aký som „debil“, že som v armáde, som teraz „vydrbanec“, ktorý celý život nič nerobil a má kopu peňazí.
 Peniaze v tomto štáte dostáva kde-kto, ale najvďačnejším terčom sme stále my. Veselo sa  kope a pľuje na vojakov a policajtov, veď čo nám tí môžu? 
Nikto z týchto „znalcov“ v politike a novinách sa nikdy nezaujímal, čo prežíva prepustený vojak, ktorý je v takzvanom produktívnom veku. Nie je jednoduché nájsť prácu a keď sa dozvie zamestnávateľ, že ste bývalý vojak, alebo policajt tak sa rovno spýta, či máte málo. Najvyšší predstavitelia štátu a poslanci (mimochodom nie zle zabezpečení) beztrestne urážajú ľudí, ktorí dali kus svojho umu, seba, zdravia a mnohokrát aj život v prospech tejto spoločnosti. A ja už mám toho dosť. Ak sme právny štát a máme demokraciu, tak áno, hovorme otvorene o tom, kde sa strácajú verejné financie (čo vy na to, iniciatíva „Obyčajní ľudia“, prekrúžkovaní do finančne dobre zabezpečených výšin parlamentnej politiky a ktorým tiež tak strašne vadia naše dôchodky?).
Áno, vojaci a policajti so svojou existenciou a svojím sociálnym zabezpečením potrebujú peniaze rovnako, ako samosprávy, poslanci a všetky štátotvorné prvky. Sociálne zabezpečenie vojakov a policajtov je funkčné v rôznych podobách na celom svete a obvykle to nie je tá položka ktorá likviduje rozpočet a finančne položí   spoločnosť a štát.  Tak sa pýtam, prečo sa stále vyťahujeme len my?
Sčítané, zrátané – ja som vlastne od 14 rokov na pokraji spoločnosti. A to som nekradol, nefetoval, nevraždil, netýral, skrátka nepáchal žiadne zločiny, len som slúžil vlasti. Kde sú tí čo sa nás zastanú?  Kde sú tí čo by mali povedať dosť? 
 
Nepodpíšem sa lebo sa bojím. Aj to je následok právneho štátu. Možno že som týmto listom niečo porušil a mohol by som byť súdne stíhaný... Ale viete čo je paradox? Ako zločinec mám právo na slušné zaobchádzanie, musí byť zabezpečené zachovanie mojej dôstojnosti a preto

horskejvlk
Offline
Členem od: 18.12.2009
Servus, slovenský vojak !

Asi to co napsal : marast.
Jestli jsi se učil v Prešově, tak jsme skoro kolegové :-)
( vychodňarky jsou kočky...¨)

Marast
Offline
Členem od: 16.09.2009
To není potřeba moc komentovat

Výstižné - jasné - smutné